Erlend Oye a jeho najbelší chlapci to zasa dokázali. V utorok večer rozhýbali a okrem celej Arény prinútili tancovať aj naše inak strnulé redaktorské telesné schránky. A to ani nemuseli zahrať takmer všetko zo svojich dvoch albumov. Nemuseli uprostred skladby spustiť jam a sólovať s plechovkou piva na hmatníku, prepájať skladby úžasne voľnými improvizáciami a popri tom vás inšpirovať, aby ste sa začali učiť hrať na basu. Nemuseli po už i tak vyčerpávajúcom koncerte odohrať DJ set v duchu 70's funku ani mini-liveset so supportujúcim Erobique a swingovať pri tom s tamojšími ako o život. Nehovoriac o obšťastnení prítomných coverom Billy Jean od Michaela J. Nemuseli, aj keď to robili a môj kompakt sa úpenlivo snažil zaostriť a zvečniť nejaké „splasklé vzpomínky“

Ešte pred dvoma týždňami sa moje asociácie pri slovnom spojení Final Fantasy ponáhľali k niekoľkým zahmleným obrázkom zlého filmu podľa vraj vynikajúcej hry. (Ospravedlňujem sa gamerom.) Dnes moja hlava vykazuje o niečo bohatší výpis dát a myslím, že si ich zapamätá. Láska na prvé vypočutie.

Vo štvrtok, 30. júla sa bude v bratislavskom Subclube podporovať festival Pohoda.

Yeah Yeah Yeahs majú zvláštny zmysel pre humor, keď so sebou na tour ťahajú kapelu, ktorá sa na nich chce silou mocou podobať. Anglická prvoplánová dvojka Comanechi predskakujúca v utorok večer v Arene zosobnila presne tú zmes rockového klišé, ktoré nájdete na pestrých obtiahnutých tričkách auparkových chalankov-rokerov. Keď (ehm) speváčka a bubeníčka štylizujúca sa do polohy divokej expresívnej šelmy afektívne ohlásila ďalšiu pesničku, bolo jasné, že na dobrý support si opäť môžeme nechať zájsť chuť. Aby bolo klišé kompletné „song about drugs“ doplnila aj jedna rockenrolová a samozrejme jedna o nechránenom sexe. Drsné.

To či Wilsonic splnil očakávania bežného diváka sa môžete dočítať hocikde inde, no to či naplnil aj očakávania tých, ktorí zapálene dohliadali na našu bezpečnosť sa dozviete z tohto reportu. Text es-bé-eskára Luba sme pozbavili vulgarizmov, neprešiel však inou korektúrou aby sme tak zachovali jeho autentickú esenciu. Každý názor sa ráta.

Večer plný nu-jazzu, funku, soulu a breakbeatov zažili všetci čo prišli na piatkovú e-on jazz night. V štýlových priestoroch bratislavskej design factory sa na pódiu vystriedali slovenské kapely Finally a 3plus 1, nemeckí Mo´Horizons Soundsystem s perkusionistom Nené Vasquezom a vyvrcholením koncertnej časti bolo vystúpenie rakúskych Parov Stelar & Band. Do neskorého rána hrali dji Mo´Horizons a Kinet & C.O.D.E.

Piatykrát hlasy naživo ponúkli ďalšie krátke filmy a rozhovory s hosťami. Hovorilo sa so Silviou Kušnírovou o práci občianskeho združenia Magna Deti v Núdzi v Kambodži, so Zuzanou Tkáčikovou o Domčeku plnom nápadov, s Tiborom Holodom o nadchádzajúcom Festivale Wilsonic, s fotografkou Olja Triaška Stefanović a so spisovateľkou a publicistkou Máriou Ferenčuhovou o jej tvorbe. V special live acte sa predstavila mladá banskobystrická kapela Plastic Swans a stály hosť Kasioboy. Fotky nájdete tu. >

Trojboj v Aréne. Aj takto by sme mohli charakterizovať sériu troch výborných koncertov vo viedenskom klube Aréna. Ako prvá sa predstavila americká pesničkárka Tara Jane O´Neil. Na pódiu jej vypomáhala sympatická Mirah. Neskôr si úlohy vymenili a svoju indie-folkovú tvár ukázala aj Mirah. Do tretice vystúpila kapela Pink Mountaintops – vedľajší projekt lídra Black Mountain Stephena McBeana. Ten v porovnaní so svojou domovskou kapelou do Pink Mountaintops priniesol viac psychedélie, viac experimentu a komplikovanejšie texty. Na pódiu však fungovali skvelo.