Jedna z najvydarenejších kapiel, akú tomuto svetu umelecký kolektív anticon dal, je kapela Why?, ktorá je známa hlavne ako útočisko pre všestranný talent mladšieho z bratov Wolfovcov, teda Yoniho. Nie je žiadnou náhodou, že bubeníkom a príležitostným basákom či xylofonistom je práve Josiah, ktorý sa bez upovedomenia materskej kapely prezentuje svojim prvým sólovým albumom Jet Lag.

Lou Rhodes, éterická polovička trip-hopových Lamb, si od roku 2004 vykračuje vlastnou cestou. S gitarou na pleci, sláčikmi po vreckách a zasnenými slovami na perách. Na kotlíkárčenie pri ohni mi však príde príliš jemná, skôr ako by sa potichu ukrývala sama v byte niekde v daždivom Anglicku. S pocitmi a pokojom v náručí. A s náručou dokorán.

Tretí štúdiový album francúzskej herečky a speváčky narodenej v Londýne nesie krátky názov francúzskej skratky pre prístroje fungujúce na princípe magnetickej rezonancie. Nápad súvisiaci so zvukmi IRM skrsol v hlave Charlotty, keď po nehode na vodných lyžiach musela absolvovať množstvo vyšetrení práve na IRM.

Raj Haldar z Philadelphie je nebezpečne talentovaný pesničkár, pozor na neho! Kombinácia odvekej záľuby v hip-hope so zlatým dolom v hlasivkách, v hre na rôzne hudobné nástroje až do takej miery, že nazvať ho multiinštrumentalistom by bolo asi málo a vycibrený cit pre použitie samplovaných častí pôsobí naozaj sviežo.

Od posledného radového albumu 100th Window ubehlo dlhých sedem rokov. Medzi týmto takmer “sólovým“ počinom Roberta Del Naju a aktuálnym albumom stihli Massive Attack vydať povinnú bestofku Collected, odohrať dve turné a vypustiť pár cenených filmových hudieb. S aktuálnym Heligoland sa do produkčného dua naplno vracia Daddy G a ako celkom výstižne poznamenáva, „prináša čiernu späť do Massive Attack“. Samozrejme, nielen na prvý pohľad.

There Is Love In You bol pred nahrávaním celý otestovaný ako súčasť živých setov Londýnskej klubovej noci Plastic People, kam sa Kieran Hebden a.k.a. Four Tet ako rezident vyberie raz do mesiaca obšťastňovať zďaleka nie len tanca-chtivých. A keďže Hebden nevstupuje dvakrát do tej istej rieky, ide opäť o nahrávku hodnú dôstojného počúvania. Poprosíme teda nezneužívať ako podklad pre umývanie riadu. Four Teta radšej zoberte na prechádzku do lesa. Ak nemáte les, postačí napríklad nočný autobus.

Mám slabosť na hudbu zo severu Európy. Myslím hlavne takú tú post-rockom líznutú, hoci v tomto prípade sa patrí povedať, že skôr post-popom. Takú, kde sú doma sláčiky, klavír, organ dychové sekcie, kde deti pobehujú po lúkach trieskajúc činelami, kde je tma akási chladnejšia a smutnejšia, no aj svetlo prenikavejšie. Lebo veď kde je viac zimy, tam musí byť na oplátku aj viac tepla.

Nemôžem si pomôcť. Po niekoľkých vypočutiach druhého albumu tejto brooklynskej trojice a jeho porovnaní s dva roky starým a pomerne vydareným, aj keď v blogosfére trochu preceňovaným debutom All Hours Cymbals, sa provokatér v mojej hlave pýta: budeme si Odd Blood o pár mesiacov vôbec pamätať? Ťažko povedať.