Ak by boli Editors špičkou britskej gitarovej scény, čo samozrejme nie sú, bolo by celkom logické, ak by špičkou tej našej boli Plastic Swans, ale dajme logiku radšej bokom.

Island, opäť raz taký, ako som už spomínala. V tomto prípade je hudobnícke rodinkárčenie zjavné už podľa mena - viacerí si Ólöf Arnalds zamieňajú s jej o niečo slávnejším bratrancom Ólafurom, hoci celkom neoprávnene. Lebo kým on je smutným pánom islandskej noci, Ólöf je denná víla, čo bosá pobehuje po čerstvej tráve a zhovára sa s listami stromov.

Prezrádza to aj obal. Simon Green, známy skôr pod opičím pseudonymom Bonobo, sa aktuálne príliš nevzďaľuje od svojich koreňov. Uprostred bujnej vegetácie prevažne najazzlých chill-out štruktúr sa ako stožiar týči sampling a elektronika. Oba svety, aj keď existujú autonómne, sa navzájom ovplyvňujú. Prvý svet si ale vystačí aj bez toho druhého.

MIDI LIDI to nie sú už len Petr Marek, „český Kraftwerk“, elektro/experimental/IDM, Prokop Holoubek, retro-electro, odsekávané texty, Markéta Lisá či heslá „Elektro. Video. Láska“. Takto sa o nich hovorilo, keď prišiel debutový Robot (Godot) i napriek tomu, že „chodiť nemal“.

Tom McRae nikdy nevydal nerozvážny album plný mladíckej ochoty experimentovať, lebo okrem toho, že svoj debut nahral až ako tridsaťročný, vždy veľmi presne vedel, ako bude jeho album znieť. Pesničky, pesničky, pesničky...

Pod menom, na prvý pohľad nie veľmi šťastným, sa skrýva britská gitarová štvorka z Kednalu, vydávajúca na Domine (…ja viem, ale skúste čítať ďalej). Len rok po cenenom debute Limbo, Panto sa Wild Beasts vrátili s o niečo prepracovanejšou kolekciou desiatich skladieb. A čo je dôležitejšie, vrátili sa v inom, šarmantnejšom šate.

„Guess who's back, guess who's back, mother fucker guess who's back?“ Raper Doseone a producent Jel sú sami sebou už niečo viac ako desať rokov a po nedávno vydanom predkrme theFREEhoudini ponúkajú svoj tretí oficiálny počin CrownsDown. Samozrejme, že pod anticon.

„Kids, gather around, yeah, I need your focus. I know it seems like the world is so hopeless...“ diktuje Boss Dogg a.k.a “S to the double G“ a.k.a. Big Snoop Dogg. Gorillaz sú totiž späť a toto je prvý aj posledný pofidérny, no každopádne vtipný „fíčuring“ albumu. Z vedľajšieho projektu ex-frontmana Blur a ilustrátora Jamie Hewletta je dávno práca na plný úvazok. Práca nielen zábavná, ale aj angažovaná. Keby mi niekto povedal, že Gorillaz raz spravia album s tematikou ekológie a multikultularity, moja odpoveď by zrejme znela: „Skôr zožerem PET flašu!“ Lenže časy sa menia...