01/2010 Domino

2007 - štyria noví puritáni boli jednou z mála kapiel, ktoré sa vyhli tej nešťastnej nu –  nálepke, aj keď sa im ju mnohí snažili vraziť rovno na čelo. Matematika a emócie, numerológia v objatí inšpirácií talianskou poéziou trinásteho storočia - debut Beat Pyramid nesporne definoval kapelu ako výsostný originál, o ktorom nepočujeme naposledy. Jack Barnett potom nasľuboval, že zvuk novinky sa bude odvíjať v duchu “Steve Reich meets dancehall”, lenže sľuby sa sľubujú…

…a puritáni si opäť robia po svojom. Nevadí, čudných kombinácii sa na Hidden aj bez toho skrýva dostatok na to, aby ste sa pri prvom strete dožadovali odpovede, čo sa to tu knrna deje? Ubudlo gitár, naopak perkusie a exaktné bicie udávajú rytmus ešte prísnejšie než na debutovej pyramíde beatov, občas znejú až militaristicky. Nenadarmo bratia Barnettovci ako deti najradšej trieskali do kastrólov a hrncov… 

Dýky a kordy svištia. Porcelán na maličké kúsky. Plusom pre zvuk je okrem toho fagot, pre ktorý Barnett napísal niektoré konkrétne skladby. Nenápadné synthy miestami podfarbujú typický vokál, rozsahovo je stále niekde medzi ľahostajnosťou a paranojou. Na netradičnú prechádzku ( ale akú !) si hlasivky zájdu až v poslednej White Chords. Kázanie novo-puritánskej cirkvi obradne dotvárajú tak akurát pompézne, tak akurát temné zbory. Celkom dobré na štvoricu, ktorá sa minulý rok takmer rozpadla. 

Hidden rozhodne prekonáva debut a to dnes o kapele povie viac, ako akékoľvek promo drísty. Na začiatku roka, na konci dekády sa toho deje až podozrivo veľa. Ak sa schyľuje k vojne, ako v druhom tracku puritáni prorokujú, zostáva nám len dúfať, že do osudovej dvetisícdvanástky stíhajú ešte aspoň jeden tak vydarený album.