Massive Attack – Heligoland

Virgin 02/2010

Od posledného radového albumu 100th Window ubehlo dlhých sedem rokov. Medzi týmto takmer “sólovým“ počinom Roberta Del Naju a aktuálnym albumom stihli Massive Attack vydať povinnú bestofku Collected, odohrať dve turné a vypustiť pár cenených filmových hudieb. S aktuálnym Heligoland sa do produkčného dua naplno vracia Daddy G a ako celkom výstižne poznamenáva, „prináša čiernu späť do Massive Attack“. Samozrejme, nielen na prvý pohľad.

tl_files/clanky/obrazky/recenzie/massive attack_2010.jpg

Bristolskí pionieri samplingu si zachovávajú svoj temný pôvab a stále platí, že najlepší Massive Attack sú Massive Attack potme a zo slúchadiel. Pravidlom zostáva, že u perfekcionistov, akými Del Naja a Daddy G nesporne sú, je lepšie staviť na trpezlivosť. Nehovorím teraz len o dlhom čakaní, ktoré sa s každým ďalším releasom takmer priamo úmerne predlžuje.

Vyzerá to tak, že tieto dve silné tvorivé individuality si asi vedia nájsť optimálnu cestu k skĺbeniu svojich prístupov tak, aby nešlo len o ťažký kompromis. Aspoň tak teda znie Heligoland od úžasného zlomu v asi štvrtej minúte a tridsiatej sekunde úvodnej Pray for Rain až po záverčnú epickú sedemminútovku Atlas Air. Album je to svojský a najmä komplexný, čo sa týka multižánrového, respektíve out-of-genre prístupu.

Po novinkách prahnúce magazíny a blogy si možno Heligoland nevšimnú. V horšom prípade ho odpíšu ako album tých päťdesiatnikov, ktorí kedysi v deväťdesiatych spravili Teardrop, ale dnes nie sú veľmi...„fresh“. Ich smola, Massive Attack stále ponúkajú viac než “len“ niekoľko vydarených hosťovačiek v desiatich vynikajúcich skladbách. Stačí stlačiť play a dúfať, že na ďalší album nebudeme čakať štrnásť rokov.

yuri Hoppan

Späť