Because Music 01/2010

 

Tretí štúdiový album francúzskej herečky a speváčky narodenej v Londýne nesie krátky názov francúzskej skratky pre prístroje fungujúce na princípe magnetickej rezonancie. Nápad súvisiaci so zvukmi IRM skrsol v hlave Charlotty, keď po nehode na vodných lyžiach musela absolvovať množstvo vyšetrení práve na IRM.

  

Charlottina spevácka kariéra začala pomerne skoro a netreba sa čudovať, že jej debutovú (vtedy ešte) platňu Charlotte for Ever pre ňu napísal jej otecko Sergo Gainsbourg, známy predovšetkým ako francúzsky skladateľ, spisovateľ ( nasledovník beatnickej generácie ) a v neposlednom rade extrovertný búrlivák. Skladba Lemon Incest vyvolala rozpaky široko-ďaleko a ešte len 15-ročnú Charlotte poriadne zviditeľnila. Jej autor nikdy nemal potrebu niekomu niečo vysvetľovať... Približne po 20 rokoch priviedla Charlotte na svet druhý album. Nič nenechala na náhodu, veď album 5: 55 vznikol v spolupráci čitateľných Air a textárov Jarvisa Cockera, Neila Hannona a Nigela Godricha.

 

Pri IRM si už značne bez ostychu (po toľkých vplyvných spoluprácach) zavolala na pomoc amerického majstra prevleku - Becka. Multiinštrumentalista, multižánrový mág a človek, pre ktorého, čo sa hudobnej produkcie týka, nie je nič cudzie, ba ani sväté, sa na albume doslova „vyřádil“. A to, že zložil väčšiu časť piesní, nahral toľko nástrojov, koľko vedel, je prinajmenšom rovnako podozrivé ako fakt, že naspieval väčšiu časť vokálov.

 

Štrnásť piesní sa nesie v pomalom tempe. Na rozdiel od snového, jemného, francúzsky voňajúceho a šansónom popretkávaného predošlého počinu je IRM skôr odrazom toho, čo počas nahrávania a tvorivého procesu Charlotte prežívala. Na výsledku sa vo veľkej miere podpísalo nakrúcanie filmu Antikrist dánskeho režiséra Larsa von Triera. Film je revolučným obrazom dneška. Doba preplnená násilím, nevraživosťou, strachom a sexom, ktorá sa cez svoje ružové okuliare potmehúdsky usmieva. Je zaujímavé sledovať, ako sa so svojou (psychicky narušenou) postavou Charlotte vyrovnala. Magnetické piesne sú toho viac než jasným dôkazom. Vyrovnanosť, priamosť, kompaktná hravosť a optimizmus sú gro celého albumu. Jediná skladba, vymykajúca sa z plíživej koncepcie je nesmierne jednoduchá a chytľavá, Beckovu tvorbu asi najviac pripomínajúca Trick Pony. Zvyšok albumu je zlievajúca sa nehorľavá zmes, ktorá sa ale po viacnásobnom vypočutí začne sama od seba oddeľovať na malé, vždy harmonicky zaujímavé čiastočky.

 

Niekedy má človek pocit, že pani Gainsbourg sa na tú speváčku len hrá (tak dobre ako hrá vo filmoch) a šikovne sa obklopuje muzikantmi a producentmi, ktorí jej to celé umyjú, nakrájajú a nakoniec zamiešajú. Je však čosi pravdy na tom, že práve ona je tým korením, ktoré dodáva tu správnu chuť. Budem síce skoro stará, ale už teraz som zvedavá, či sa Charlotte bude naďalej uberať cestou spievajúcej herečky s dobrým vkusom alebo samostatne zúročí všetky doterajšie spolupráce.