Aj redakcia Exitmusic sa pustila do pochybnej ankety zvanej Album roka. Nejde nám samozrejme o futbalový výpočet výsledkov, ale skôr o pripomenutie toho najlepšieho z uplynulého roka. Namiesto výberu jedného celoredakčného favorita sa nám zdá byť objektívnejšia a priznávam, že i jednoduchšia konkrétna hudobná spoveď redaktorov.

Fleet Foxes – Fleet Foxes
(Sub Pop Records, Bella Union 08/2008)

Môj album roka? Jednoznačne debut Fleet Foxes. Jednoduchá, priezračná hudba, kde je každá skladba perla. A ten hlas! Žiadny sprievodný vokál, ale ozajstný spev plný emócií. Presne taký, aký postráda väčšina kapiel a ktorý robí z Fleet Foxes jednu z najväčších udalostí na alternatívnej scéne posledných rokov. K tomu si pripočítajte jedno z najlepších videí tohto roka pre White Winter Hymnal. Dostatok dôvodov obliecť hrubé svetre a ísť do prírody s Fleet Foxes v ušiach.

napísal exp

Beck – Modern Guilt
(XL Recordings 07/2008)

Úprimne povedané, moje najpočúvanejšie albumy tohto roka nevyšli vôbec tento rok, takže je dosť pravdepodobné, že najlepší album roku 2008 objavím až budúci rok. Napriek tomu som zhromaždil hneď niekoľko skvelých možných kandidátov. Spomedzi Dominovských platní od Lightspeed Championa a The Kills, debutu Fleet Foxes a geniálnych comebackov The Verve a Portishead som nakoniec vybral Danger Mouseom produkovaný Beckov masterpiece Modern Guilt, ktorý dokonale upevnil jeho pozíciu doživotného kráľa americkej nezávislej scény. Beck totiž opäť nahral niečo nové, nevídané a prekvapivé a ešte k tomu aj príjemne nenáročné. A najlepší je na tom celom predpoklad, že jeho ďalší album bude opäť iný a trúfam si povedať, že opäť skvelý.

napísal boris filantrop


Why? – Alopecia 
(Anticon 03/2008)

Kužel svoje stanovisko väčšinou nemení: „Je len trinásteho marca a priznávam, na hodnotenie roka je ešte skoro. Dá sa toho totiž ešte stihnúť príšerne veľa. V mnohých veciach budete horší, v mnohých lepší, a teda žite aspoň svoje súkromné životy čo najlepšie ako sa dá, lebo v hudbe je na tento rok vymaľované. Je to ako vedieť víťaza basketbalu po prvej štvrtine, hokeja pred koncom prvej tretiny, veľkej ceny Monaka po zverejnení výsledkov tréningu, golfu po šiestej jamke, či počúvať tretí album Why? v marci. Je to Alopecia. Najlepší album roka 2008.“

napísal kužel


Amanda Palmer - Who Killed Amanda Palmer 
(Warner 09/2008)

Dlho očakávaný sólový debut ženskej polovice dua Dressden Dolls ma tento rok prekvapil asi najviac. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že dôvodom môjho prekvapenia by mala byť odlišnosť akéhokoľvek druhu, či už od spomínaných Dresden Dolls alebo od kohokoľvek iného. Nie je to pravda. Práve naopak. Mám rád charakteristický rukopis tejto punk-kabaretnej klaviristky, ktorý je cítiť hneď od prvej chvíle, hoci nemožno prehliadnuť ani popovú taktovku spoluproducenta Bena Foldsa.

napísal miško


Veto - Crushing Digits 
(Sony BMG 09/2008) 

Dlouho jsem se rozhodovala, jestli zvolit za nejlepší album roku Box of Secters od Blood Red Shoes (které se mi ani po skoro celém roce neoposlouchalo a baví mě), Fantasy Black Channel od Late of the Pier nebo Crushing Digits od Veto. Ale jsem v náladě, kdy mě baví elektronika více než "čisté" kytary, a tak jsem zvolila Crushing Digits. Je plné dobrých nápadů, není příliš agresivní, takže ho můžu poslouchat víceméně kdykoliv a baví mě s každým poslechem víc. Osobně si ale myslím, že vybrat jedno album ve chvíli, kdy bych si vybavila všechny desky, co letos vyšly a nějak mě oslovily, bych asi nezvládla.

napísala soulmate


Fuck Buttons – Street Horrrsing 
(ATP Recordings 03/2008)

Co chcete od alba? Písničky? To tady nenajdete. Šest tracků propletených mezi sebou navzájem, zdánlivě bez obsahu, protože ten zefektovaný psychořev dekódovat nechci a nebudu. A vy taky ne. Ideální zvuky na ranní cestu tramvají v mínus deseti, ochucenou dvojicí zvracejících vágusů a elitou národa soukající si do hlavy Blesk. Najednou se to, světe div se, dá přežít bez amoku a pocitu, že nic nestojí za to.

napísal Ringwraith


Veto – Crushing Digits 
(Sony BMG 09/2008) 

Water Curses od Animal Collective je bohužial EP. Late Of The Pier sa nakoniec predsa len miestami opočúvali. M83 a jeho Saturday = Youth je síce výborný album, ale neprekoná jeho staršie, temnejšie kúsky. Gang Gang Dance a ich Saint Dymphna som začal intenzívne vnímať príliš neskoro na to, aby išlo o objektívne hodnotenie. Len s ťažkým svedomím škrtám The Kills, Lightspeed Championa, Vampire Weekend. Zo zredukovaného zoznamu, ktorý so sebou prináša Metronomy, Apes and Androids a ich nedocenený debut Blood Moon a neopočúvateľný skvost menom Crushing Digits od dánskych Veto si vyberám posledných menovaných a cukrovinky čierny princ.